Bratislavská továreň, ktorá vyrába čokoládové cukrovinky, bola založená v 19. storočí, konkrétne v roku 1896, kedy sa nemecký výrobca cukroviniek Stollwerck rozhodol expandovať na východ a založil svoju pobočku v Bratislave. Počiatočný kapitál predstavoval 300 tisíc mariek a továreň niesla meno „Císarskokráľovská rakúsko-uhorská dvorná továreň na čokoládu bratov Stollwerckových“. V prvých rokoch po spustení výroby sa v bratislavskej továrni vyrábali mliečne karamelky tzv. „štolverky“, ktoré sa predávali v automatoch na všetkých zastávkach rakúsko-uhorských železníc. Okrem mliečnych karameliek sa tu v tom čase vyrábal tiež marcipán a pepermintové cukrovinky. V prvých pätnástich rokoch 20. storočia dominuje vo výrobnom procese továrne manuálna práca. Priemerný denný výkon pracovníčky v baliarni bol 25 kg zabalených mliečnych karameliek. Výroba sa postupne rozširuje na čokoládu a dezerty.
V období I. republiky sa potom vyrábajú bonboniéry s vlasteneckými menami ako „Kriváň“ alebo „Detvan“, avšak najpredávanejším artiklom v tomto segmente je bonboniéra „Tú mám rád“. Kilogram tohto dezertu stojí pre veľkoobchodníkov 62,50 korún, konečná cena pre spotrebiteľa sa vyšplhala na 85 korún. Medzi rokmi 1930 – 1940 je vplyvom nepriaznivých hospodárskych pomerov prevádzka továrne redukovaná. V roku 1937 však firma opäť hospodári so ziskom. Celoročná výroba v predvojnových rokoch predstavuje 2 300 ton výrobkov pri zamestnanosti 700 až 800 pracovníkov. Vyrábaný sortiment je stále pestrejší a ľudia sa tešia z nových sladkých radostí – čokolády, kakaa, marcipánu, oblátok, kandizovaného ovocia a ďalších cukroviniek.
Počas 2. svetovej vojny sa závod orientuje na výrobu ovocných džemov, marmelád a umelého medu. Je tu vybudovaná aj moderná konzerváreň, spracúvajúca 500 vagónov ovocia ročne. Výroba čokoládových cukroviniek je obmedzená. V decembri 1944 je továreň zničená náletmi a v apríli 1945 sa závod stáva vojnovou korisťou Červenej armády, ktorej trojmesačný pobyt spolu s prechodom frontu znamená pre závod väčšie škody ako vojnové bombardovanie. Našťastie už v júli 1945 odovzdáva Červená armáda továreň štátu. Na základe Benešových dekrétov je celý závod skonfiškovaný.
V rámci centralizácie hospodárstva sú doň presunuté stroje z ďalších skonfiškovaných podnikov, najmä z českého pohraničia. Ako prvá je obnovená prevádzka konzervárne. Bratislavský závod sa stáva súčasťou podniku „Slovenské závody na čokoládu, cukrovinky a ovocné výrobky“. Konzerváreň je presunutá do Rimavskej Soboty a závod zostáva čisto cukrovinkovým. V roku 1958 je bratislavský závod premenovaný na Figaro n. p. a je zlúčený so závodmi Figaro v Trnave a Piešťanoch. V roku 1963 sa potom Figaro stáva súčasťou kolosu Československé čokoládovne, ktorý združuje všetky československé cukrovinkárske továrne. V ďalších rokoch Figaro spracováva kakaové bôby, vyrába polotovary, čokoládové, cukrárske a tukové polevy. K produktom patria ako čokoládové, tak nečokoládové cukrovinky, prestávajú sa vyrábať náročné kolekcie, duté figúrky, žuvačky a oblátky. Obaly produktov vynikajú svojou pestrosťou. Objavujú sa motívy hradov, rozprávok, kreslené postavičky, autá, ale aj nezabudnuteľné bábiky Lena, Dana a Jana, ktoré sa dajú z obalov vystrihnúť a prezliekať do papierových oblečkov. V roku 1985 prekračuje ročná produkcia 18 tisíc ton výrobkov. Figaro Bratislava má 36% podiel na celoštátnej výrobe kakaa a 20% podiel v tabuľkových čokoládach. V porovnaní s ročnou predvojnovou výrobou ide o takmer osemnásobný rast.
V roku 1992 dochádza k založeniu akciovej spoločnosti Figaro, kde 67 % akcií získava Jacobs Suchard, ktorý sa v roku 1993 spája s Kraft General Foods Europe.
Tento článok je prevzatý, na obsahu stránky sa ďalej pracuje.