Press "Enter" to skip to content

Hroboňova

Samuel Bohdan Hroboň
Samuel Bohdan Hroboň

Samuel Bohdan Hroboň (1820 – 1894) bol významný slovenský básnik, folklorista, prekladateľ, jazykovedec, predstaviteľ mesianistickej línie slovenského romantizmu a evanjelický autor, teológ. Narodil sa v Liptovskej Sielnici ako člen jedného z významných slovenských evanjelických vzdelaných rodov. Študoval na evanjelickom lýceu v Levoči. V  tejto dobe začal tvoriť vlastnú poéziu a tiež zbierať slovenské ľudové povesti, porekadlá a rozprávky.  V roku 1839 prešiel na evanjelické lýceum v Bratislave. Ako sa to často stávalo u slovenských protestantských poslucháčov teológie pokračoval so svojím bratom Ľudovítom na univerzite v nemeckom meste Halle, kde študoval teológiu a filozofiu. Bol organizačne veľmi aktívny, ako študent sa stal členom výboru Spoločnosti českoslovanskej.

Dopisoval si i osobne bližšie poznal známu českú poetku a učiteľku Antóniu Reissovú, známu pod pseudonymom Bohumila Rajská, s ktorou mal aj bližší osobný vzťah. Napísal pre ňu zbierku básní Květiny nadsálanské. Tej zrejme tiež nebol ľahostajný, no zrejme i pod vplyvom spisovateľky Boženy Němcovej sa Reissová nakoniec vydala za českého intelektuála a v tom čase už staršieho vdovca F. L. Čelakovského.

Hroboň sa po návrate zo štúdia nezapojil plne do národného života, ale utiahol sa do svojho rodiska. Založil tu typický štúrovský protialkoholický spolok miernosti a leto trávil na tatranských salašoch. V období revolúcie 1848 – 1849, tzv. meruôsme roky, vraj búril poddaných na Liptove a podnecoval ich, aby si od vrchnosti vzali späť svoje územie, svoje hory.

Bol veľmi poeticky činný. Jeho básne odrážali politickú a spoločenskú realitu doby. Jeho texty sa niesli v duchu romantizmu, všeslovanskej vzájomnosti básnika Jána Kollára a mesianistického očakávania nástupu tzv. Christoslavianskej ríše. Hroboň patril aj k prvým stúpencom kodifikácie spisovnej slovenčiny, ktorú ako predstaviteľ štúrovskej generácie obhajoval zo svojho ojedinelého filozofického hľadiska.

V súkromí žil odrezaný od hlavného prúdu kultúrneho života svojej doby. V pokročilom veku trpel schizofréniou, písať mohol len ľavou rukou a postupne strácal zrak. Napriek tomu bol v korešpondenčnom spojení s viacerými významnými intelektuálmi a do smrti si viedol rozsiahly, aj keď ťažko čitateľný denník (ku koncu jeho života mal až 8000 strán). V roku 1894 zomrel osamelý a chorý vo svojej rodnej obci Liptovská Sielnica.

Autor: L. Krajčír

Redigoval: Ľ. Korenčík

Zdroje:

KLEINSCHNITZOVÁ, Flóra: Z našej romantiky. Bratislava : Slovenský spisovateľ. Bratislava, 1958.

ČEPAN, Oskár: Literárne bagately. Bratislava : Tatran, 1971, s. 48 — 59.

ČEPAN, Oskár: Romantický mesianizmus a Samo B. Hroboň. In: K problematike slovenského romantizmu. Martin : Matica slovenská, 1973, s. 95 — 127.

ĎURIŠKA, Zdenko: Pôvod a príbuzenské vzťahy Hroboňovcov. In: Genealogicko-heraldický hlas, roč.5, 1995, č. 1, s. 18 — 29.

HLEBA, Edmund: Doslov. In: S. B. Hroboň: Slovenské iskrice. Bratislava : Tatran, 1991.

KOVALČÍK, Vlastimil: Rozružie alebo Samo Bohdan Hroboň, Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2002.